Kirgizský spisovateľ Čingiz Ajtmatov (1928-2008) v jednej svojej novele čerpá námet zo života národa, ktorý žije na dolnom toku Amuru na ostrove Sachalin. Život tohto národa je spätý s morom, ktoré mu poskytuje hlavný zdroj obživy. Neraz musia muži, živitelia svojich rodín, zvádzať neľútostný zápas s neskrotným morským živlom, ktorý veľa ráz končí tragicky.
            Príbeh Čingiza Ajtmatova sa začína pod kopcom s nezvyčajným názvom Strakavý pes, kde chlapec Kirisk prežíva pekné a veselé detstvo. Tento kopec je pre lovcov zároveň významným orientačným bodom pri plavbe morom. Keď Kirisk dosiahne vek jedenástich rokov, po prvý raz v živote ho dospelí vezmú so sebou na ozajstný lov tuleňov. Už od detstva mal vnikať do tajomstva náročného a nebezpečného loveckého remesla.
            Chlapec sa celý chvie vzrušením a nedočkavosťou. Na ceste ho sprevádzajú traja dospelí – múdry starký Organ, familiárne nazývaný atkyčch – dedko, deduško, ktorý Kiriska o všetkom, čo sa na mori deje, poúča. Ďalej je v rodinnom člne otec Emrajin, muž múdry a rozvážny, plný sily a bratranec Mylgun – trochu výbušný, zato dobráčisko.
            Uprostred mora ich však stihne búrka. Úlohou dospelých je za každú cenu udržať loďku na hladine. Aj malý Kirisk dostáva úlohu od starkého Organa: „Kirisk, tu je súdok s vodou. Pamätaj si, nech by sa čokoľvek dialo, chráň súdok. Drž ho po celý čas mocne, nepusti ho z rúk.“ A Kirisk svojou detskou silou súdok s pitnou vodou chráni. Čoskoro sa ukáže, aké to bolo dôležité.
            Po búrke, ktorej trvanie nemalo konca, nastal pokojný deň bez jediného záchvevu vetra. Oni zaviati nevedno kam, stáli s loďkou na šírom mori.
            Ráno, celkom vysilení, začali deľbou vody. Organ sám nalieval. Stisol súdok pod pazuchu a tenkým prúdikom cedil vodu na dno hrnčeka. Veľmi sa mu triasli ruky. Prvému dal Kiriskovi. Kirisk sa toho ledva dočkal. Až mu zuby cvakali o okraj hrnčeka a keď preglgol vodu, len na chvíľku pocítil, ako mu vo vnútri pohasla, poľavila horúčosť a ako mu od vzrušenia hučí v hlave. Ale sotva stihol hrnček vrátiť, horúčava sa znova obnovila, ba bola väčšia ako predtým, ani čo by mu tam vo vnútri dakto rozdráždil zviera. Potom pil Mylgun. Potom Emrajin. Strašné bolo dívať sa, ako pijú. Brali hrnček trasúcimi rukami a hneď ho Organovi vracali, nedívali sa naňho. Akoby on mohol za to, že sa im tak málo ušlo.
            A keď prišiel rad naňho, na Organa, nenalial si ani kvapku. Mlčky zastrčil zátku. To sa videlo Kiriskovi neuveriteľné. Mať tak súdok v rukách, bol by schopný naliať si plný hrnček a potom ešte a ešte a piť až dovtedy, kým by neodpadol. A potom nech by sa stalo čokoľvek. Len aby sa mohol raz dochuti napiť. A starký Organ si odopieral aj to, čo mu patrilo. Zriekal sa aj tej trošky vody.
            „Prečo to robíš, atkyčch? Nalej aj sebe!“ povedal mu Emrajin, chripiac pritom a premáhajúc sa. „Ani včera si nepil, veď ak máme zahynúť, nech zahynieme všetci spolu!“
            „Zaobídem sa bez nej!“ vyrovnane povedal Organ.
            „Nie, to je nespravodlivé!“ Emrajin zvýšil hlas a podráždene dodal: „V tom prípade ani ja nebudem piť!“
            A Organ nato znova odzátkoval súdok, nalial vody na dno a povedal: „Nech Kirisk vypije za mňa.“
            Chlapec bol v rozpakoch, všetci mlčali. Ale Organ mu podal hrnček: „Tu máš Kirisk, vypi! A nemysli na nič.“
            Kirisk mlčal.
            „Pi,“ povedal mu Mylgun. „Pi,“ povedal mu Emrajin. „Pi,“ povedal ešte raz starký Organ.
            Kirisk váhal. Umieral od smädu a bol by najradšej odrazu prevrátil do seba tých pár glgov, ale neodvážil sa. „Nie,“ povedal, premáhajúc ostré vnútorné nutkanie. „Nie, atkyčch, ty vypi,“ a pocítil, ako sa mu krúti hlava.
            Organovi sa pri týchto slovách zachvela ruka, sťažka si vzdychol. Pohľad mu zmäkol, s vďačnosťou pohladkal chlapca. „Vieš ty, koľko som ja vody už vypil vo svojom živote? A ty musíš ešte dlho žiť, aby si...“ Nedokončil. „Rozumieš, Kirisk? Tak to má byť, musíš to vypiť a o mňa sa netráp. Tu máš!“
            A chlapec opäť, keď prehltol vodu, iba na okamih pocítil, ako poľavila horúčosť v jeho vnútri, a len čo sa mu na chvíľu uľavilo, už aj by bol zasa pil. Tento raz cítil, že mu v ústach ostala potuchnutá chuť. Ale čo tam po tom... Len keby bola voda, nech by bola  akákoľvek, len nech by bola na pitie. Ale vody bolo čoraz menej a menej.

            V hustej hmle sotva videli jeden druhého, nieto ešte nejaký orientačný bod – ostrov či hviezdu, ktorá by im ukázala smer na tomto šírom mori. Teraz nemalo zmyslu ani stáť, lebo bolo vody málo, nevydržia dlho, a ani veslovať – veď či si mohli byť istí, že sa ešte viac nevzdialia od pevniny? Museli vyčkať, kedy sa hmla rozplynie. Dúfali, že zaduje čerstvý vietor a zaženie ju. Ale na mori panovala skazonosná tíšina a hmla stále ľahostajne a nehybne visela nad oceánom.
            Deň za dňom sa takto míňal. Umierali od smädu. Ako prvý dobrovoľne zvolil smrť starký Organ, len aby zachránil život chlapcovi. Poznal sa, vedel, na aký čas mu ešte vystačia sily a rozvaha na prahu konca. Iba jedno ho zdržiavalo od uskutočnenia toho zámeru – a to sám Kirisk, ktorý sa za tie dni veľmi k nemu pripútal a ustavične sa k nemu túlil, hľadajúc uňho záchranu a teplo. Starkému bolo chlapca ľúto. Ale práve kvôli nemu to musel urobiť.
            Po Organovi sa rozhodol Mylgun: „Odídem, dobrovoľne odídem. A vy, otec so synom, vy ostaňte...“
            Nakoniec po mlčanlivom vnútornom zápase sa kvôli chlapcovi rozhodol zomrieť aj Kiriskov otec Emrajin.
            Chlapec sa napokon zachráni, keď sa hmla rozplynie, na oblohe zasvietia hviezdy a on ráno v diaľke zazrie pohorie Strakavého psa. Vracia sa domov s piesňou, ktorá sa zrodila po hrôzach prežitých na mori, spomínajúc v nej dobrotivosť a lásku Organa, Mylguna i otca Emrajina. Na túto pieseň nezabudne nikdy, bude ju spievať, keď bude zdatným lovcom, až do svojho posledného konca.

            Skutočne platí, čo povedal Viktor Emanuel Frankl, ktorý prežil hrôzy koncentračného tábora v Osvienčime, že extrémne podmienky dokážu vzbudiť v jedných ľuďoch zviera a v iných najjemnejšiu ušľachtilosť.

(spracované podľa novely Strakavý pes bežiaci po brehu mora, 1970)